......................................

Květen 2013

Básnička 3

28. května 2013 v 20:07 | Nana :) |  Moje básničky
Prepáčte, že som tu dlho nič nepridala, ale bola som na chate a nemala som čas :) Mala som sa tam super, ale už idem od témy. Takže mám tu pre vás ďalšiu basničku :D Dúfam, že sa bude páčiť ;) Je to o živote, niektorých ľudí. Každý trpí urážkami a musel si tým prejsť :D Nie je to tak? :) No a to hovorím aj o sebe...ale nikto nie je dokonalý ;) Tá básnička ma až tak úplne nevystihuje :) Tak a pustite sa do čítania :P

Život je už taký

Veľký smútok ma napĺňa ,
je to však blbá hra.
Každý ma len uráža,
Je to pre nich zábava.
Telo trpí slovami,
ktorými ho omotali.
Všetko im to letí z úst,
v posmechu sa snažím ujsť.
Čakám stále v nádeji,
keby ma len objali.
Nech sa to len odvráti
a už nikdy nevráti.
Životom si žijem hrozne,
ale sťažovať sa nie je dobre.
Veď je super to čo mám,
a nikdy sa toho nevzdám.

Znova fotim :)

21. května 2013 v 19:38 | Nana :) |  Fotim
Takže išla som sa prejsť so sesternicou do lesa a nafotila som pár fotiek ;) Áno nudili sme sa :P Sú fotené jej mobilom, ale fotila som ich samozrejme ja :P Dúfam, že sa vám páčia ;) Ktorá je najkrajšia? :D

Nádherná sedmokráska :)


Áno, naozaj som fotila šišku :D Haha :P


Kvietoček :)


Krásna púpava...však :D


Nie je on fotogenický? :P


Pekne sfarbený motýlik :)


Svieti slniečko :D

Ďalšie fotky :)

16. května 2013 v 16:30 | Nana :) |  Fotim
Pridávam ďalšie fotky do mojej rubriky. Fotila som ich samozrejme ja a sú fotené mojim mobilom :) Dúfam, že sa vám aj tieto páčia :D Ktorá fotka je najkrajšia? :) Ja viem nie som dobrá fotografka :D

Slnko vykúka spoza stromov :)


Vodička tečie ;)


Fontána :D


Zaujímavé nebíčko :P


Není to rozkošný kocúrik? :)

Fotky

15. května 2013 v 16:27 | Nana :) |  Fotim
Vytvorila som novú rubriku, do ktorej budem dávať fotky, ktoré sama odfotím :) Inač fotím mobilom :D Dúfam, že sa vám budú pačíť ;) Takže tu je pár fotiek, ktoré si môžte pozrieť. Ktorá sa vám páči najviac? Napíšte do komentáru :D

Naozaj sú to oranžové oblaky ;)


Niečo sa mi na tejto fotke strašne páči...je taká obyčajná :D


Je to zblížené, tak preto to je trocha rozmazané,
chcela som lepšie odfotiť mesiac :D


Tá biela čiara od lietadla :)


Táto fotka sa mi veľmi páči ;)

Odpovede na otázky :)

12. května 2013 v 19:58 | Nana :) |  Moje kecy a iné
Takže až teraz vám tu dávam rozhovor s yasu-natsumi, ktorý mi poskytla a odpovedala som jej na pár otázok. Sú tu zaujímavé otázky a ak sa chcete niečo o mne dozvedieť viac, tak si prečítajte aj odpovede :P Už dávno som jej tieto otázky zotpovedala, ale čo už...nikdy ma to nenapadlo dať ich tu :D Väčšinou sú o blogu ;)
Ešte raz ďakujem za rozhovor :) Prečítať si ho môžte v celom článku, tak klik :D

Tak ktoré? ;)

11. května 2013 v 19:53 | Nana :) |  Vote
Pripravila som si pre vás pár fotiek psích plemien :) Prepáčte za tie oranžové pásiky na okrajoch fotiek, ale ukladala som to z jednej stránky a tam boli :D Takže vyberte si, ktoré plemeno sa vám páči najviac :) Je tu aj o ich povahe v krátkosti napísané ;) Dole je anketa :) Mne konkrétne sa páči Austrálsky ovčiak :) Neviem ako vám, takže prosím zahlasujte, ak tak aj napíšte do komentáru :) Zvyšok je v celom článku ;) Klik :)

Básnička 2

10. května 2013 v 15:39 | Nana :) |  Moje básničky
Takže ďalšia básnička...teraz je o šťastí :) Mali sme do školy napísať niečo také na tému šťastie :D Tak ja som teda na tom popracovala. Brala som to vážne, pretože ma to naozaj baví písať básničky. Dosť sa to rymuje :) A inak dostala som za ňu jednotku :P Je trocha kratšia, ale páči sa mi :) Dúfam, že sa bude aj vám páčiť :)

Šťastie

Keď ku mne došlo štastie,
cítila som sa úžastne.
Bez štiastia len samá smola,
všade tade pri mne bola.
Bola som ja smutná žena,
bez úsmevu, bez priateľa.
Všetko je už v dobrých rukách,
konečne svieti v mojich búrkach.
Odteraz je všetko dobré
a nebo nadomnou len pekné modré.


Básnička 1.

8. května 2013 v 16:39 | Nana :) |  Moje básničky
Takže táto básnička vôbec so mnou nesúvisi, ale chcela som napísať nejakú básničku o LÁSKE ;) Táto je moja prvá, ktorú som sem pridala. Ak ste si niekto všimli, tak som si spravila novú rubriku s mojimi básničkami. Ak nejakú napíšem, tak ich tam budem postupne pridávať :D Dúfam, že sa vám zapáči ;)


Láska len pre nás dvoch

Láska je moje motto,
tak ži, veď je to preto.
Len ti chcem povedať,
že ma môžeš mať.
Veď ty si to čo chcem
a veľmi ťa milujem.
Teraz to už vieš,
tak počkám čo mi odpovieš.
Len dúfam, že niečo pekné,
ale ja viem, že to nebude ľahké.
Stačí mi len milujem ťa,
a tak to už byť má.
Len to dobré povedz mi,
na inom nezáleží.
Veď mi sme si súdení,
a predsa sme obidvaja iní.

Skutočný anjel - časť druhá ;)

5. května 2013 v 19:22 | Nana :)

Takže druhá a posledná časť tejto poviedky. Veľmi sa mi páči ten koniec. Je taký rozprávkový :) Najskôr tam však nemal byť, ale pri prepisovaní na blog, som to tam tak dala a veľa veci som zmenila :) Ale to vám však nejdem hovoriť...to si musíte prečítať a kto si nečítal prvú časť tak je TU ;) Krásne čítanie :)

"Čože, zase som tu?! Som pri tej istej rieke, kde som bola aj predtým. Počkať, ja môžem niekoho konečne zachrániť. Je to vôbec sen? Nepotulujem sa kdesi po lese? Nie, veď som teraz zatvorila oči a som tu. Toto je naozaj môj sen, v ktorom by som si mohla vykúzliť hocičo. Čo to tam je?" nakoniec som položila otázku. Uvidela som nejakého chalana, ktorý bol o pár rokov mladší o do mňa. Veľmi sa bál a čím viac sa jeho strach zväčšoval. "Héj!" skríkla som na neho. Rozbehol sa smerom ku mne a kľakol si na kolená, asi o 2 metre predomnou. "Pomôž mi prosím." veľmi zadychčaný sa mi prihovoril. "Ja, ja, ja sa veľmi snažím ti pomôcť." povedala som to tak, až som sa začala triasť. "Ako sa voláš?" ešte som dodala. "Volám sa Peter." nestihol povedať už ani jedno slovo, pretože ho tí ľudia zastrelili. "Peter, Peter, povedz niečo!!" nevedela som, čo mám urobiť, tak som stále na neho kričala túto vetu. Aj keď som však vedela, že je už dávno mŕtvy, nechcela som tomu uveriť. Ešte chvíľu som hovorila túto vetu a potom som svoju pozornosť zamerala na rastúci kvet,ktorý tam predtým nebol.
Vytrhla som ho a dala mu ho do jeho studených rúk. Ten kvet bol presne taký, ako ten, čo som dávala do rúk dievčaťa, ktoré zomrelo včera. Čo sa to vlastne deje? Mám im tu dávať do rúk kvety alebo ich mám aj zachrániť. Bolo to naozaj rýchle a ja som nemohla nič urobiť. Aspoň som sa dozvedela, že sa volá Peter. Chcela som už odtiaľto odísť, ale stále sa nič nedialo. "Vstávaj Bella vstávaj!" potichu som si hovorila. Stále sa nič nestalo a ja som si nakoniec kľakla ku Petrovi. Pozorne som si ho obzrela, aby som si ho zapamätala. Bol to hnusný pocit hľadieť na Petra, ktorý tam ležal s ešte otvorenými očami a bol mŕtvy. Zdvihla som svoju pravú ruku nad jeho telo a zastavila som až nad tvárou. Položila som mu ju na oči a pomaly mu ich zatvárala. Keď ich mal už zatvorené uvidela som pri ňom niečo materiálne. Zodvihla som to a zistila, že to je mobil toho chlapca. Stlačila som nejaké tlačidlo, ale nič sa nestalo. Otvorila som zo zadu kryt a začala odtiaľ vytekať voda. Možno utekal cez rieku a mobil sa mu zamočil. "Do kelu!" vyhŕkla som na pokazený mobil.
"Píp" bolo načase počuť svoj budík. Už som v tom sne nechcela zostať ani jednu sekundu. Peter bola ďalšia obeť tých hrozných ľudí. Ja som sa tak na nich nahnevala, že som si nevšimla skrčený koberec a potkla som sa oň. Spadla som na zadok a veľmi ma začal bolieť. Prezliekla som sa a išla najesť do kuchyne, kde ma mama už čakala s tanierom plným ovocia a zeleniny. "Mama ja sa ponáhľam." narýchlo som povedala, pretože som chcela už vidieť dnešné noviny. "Nie. Pekne sa naraňajkuj. Raňajky sú dôležité." mama sa milo usmiala. Určite bola na mňa taká milá, len za tú facku včera a veľký omyl. Ja už som jej to dávno odpustila. Narýchlo som zjedla, len ovocie a letela sa pozrieť do schránky. Vrhla som sa rukou do schránky a nič tam nebolo. Pocítila ma hrôza. Prečo tam nič není? Veď každý deň, okrem soboty a nedeli chodia tie noviny. Celá sklamaná som sa vrátila dovnútra. Už bolo veľa hodín, zobrala som tašku, v ktorej som už mala desiatu a išla do školy. "Ahoj, mami" zakričala som na odchod. "Počkaj, dcéra." kričala na mňa. "Ja sa už ponáhľam." zakričala som ešte raz a pokračovala v ceste. Pomaly som vchádzala do areálu školy, až kým som nezapočula: "Chudák, chlapec!" Ako ho mohli zabiť tí darebáci!" povedalo dievča, ktoré nemám rada, a tak isto aj ona mňa. Otočila som sa a všimla si, že v rukách drží noviny. Boli to tie, ktoré k nám nedorazili. Chcela som jej ich vytrhnúť z ruky, ale pomyslela som si, že ich možno mama zobrala, a preto som ich nenašla v schránke. Obrátila som sa naspäť ku školským dverám a vošla do nich. Našla som si triedu, sadla som si za lavicu a dúfajúc, že noviny sú doma premýšľala o chlapcovi. Hodiny plynuli, jedna za druhou a ja som dnes vôbec nedávala pozor. Sedem hodín ubehlo, ako nič, ale ešte sme tu museli zostať ďalšiu hodinu, pretože moji spolužiaci hádzali učiteľke papieriky a ona nevedela pravého vinníka, tak nás nechala po škole všetkých. Mne to nevadilo, pretože by som sa doma učila a to by bolo veľmi nudné. Keď však ubehlo pár minút, konečne sa priznali, tí ktorí to naozaj zavinili, a tak sme už mohli ísť domov a oni tam zostali.

Cestou som si užívala prechádzku na čerstvom vzduchu. Ale nie dlho, pretože sme bývali len kusom za školou. Vošla som cez bránku a nakukla do schránky. V schránke nebolo nič iné, ako prach. Hodila som na schránku naštvaný pohľad a išla dovnútra nášho domu. Pozdravila som mamu a hneď som sa jej pýtala: "Neprišli dnes náhodou noviny?" Neviem kde by...a počkať sú tam na stole." ukazujúc na stôl mi odpovedala a ešte dodala: "Je mi ľúto, čo sa stalo tomu chlapcovi. Neviem ako to mohol niekto spraviť. Nejdem ti to tu hovoriť, tak si to prečítaj." "Áno, mami ľudia sú naozaj krutí." toto som dodala a išla do svojej izby. Sadla som si na stoličku a nedočkavo som začala čítať:
"Milí obyvatelia mesta žiadam vás, aby ste si na seba dávali veľký pozor a hlavne večer, keď niekam idete. Našli sme mŕtveho chlapca. Tento chlapec utrpil pár strelných rán. Našiel sa pri rieke ako malé dievčatko, ktoré zavraždili deň predtým. Chlapec držal kvet a nechápeme odkiaľ ho vzal. Myslíme, že mu ich tam dali tí ľudia, ako nejaký ich symbol vraždy. Domnievame sa, že je to nejaká väčšia skupinka ľudí, ktorá takto vraždí. Nevieme však, prečo zabíjajú nevinné deti. Nezanechali za sebou žiadne odtlačky. Ak sa k nám dostanú ďalšie informácie, tak vám dáme ihneď vedieť."
Toto je naozaj kruté, veď ja som nechala ďalšieho človeka zomrieť. Ale však už som mala strašne málo času na jeho záchranu. Ja za to nemôžem, čo sa mu stalo. Dnes večer sa už pokúsim niekoho zachrániť, ak teda oni budú znova zabíjať. Stále mi tieto slova prebiehali v hlave. Myslela som na ne dovtedy, kým som sa nesústredila na učenie, pretože bola streda a mala som toho dosť. Pritiahla som k sebe tašku a vyložila som si knihy, ktoré som nepotrebovala. Zo stolíka som si vytiahla tie, ktoré musím mať na stredu a začala som sa učiť. Tvrdo som sa učila celé hodiny, dokiaľ som už skoro ani na písmenká nevidela. Už som bola veľmi unavená a išla som sa prezliecť. V pyžame som sa hodila do postele a hneď aj zaspala.
"Haló!!?" Teraz niekoho zachránim. Cítim to!" nadšene som skríkla. Po chvíli som si uvedomila, čo mám robiť...uchytila som dievčatko za ruku a ťahala ju preč. "Poď rýchlo!" dodala som. Rýchlo som sa skryla sa strom aj s dievčatkom s hnedými dlhými vlasmi. Chvíľu som rozmýšľala, že je to vlastne sen a vo sne si môžem niečo vykúzliť, ale nie zmeniť jeho obsah. Začala som si predstavovať veci, ktoré potrebujem a hneď sa predo mnou zjavil luk so šípmi, len kúsok ďalej. Všetko prebiehalo veľmi rýchlo a ja som sa rozbehla a uchytila luk. Napla som lanko na luku, vložila šíp a namierila na nejakého človeka, ktorý už bežal oproti dievčati. Nevidia ma? Vletela mi do hlavy táto blesková myšlienka, ale hneď sa vyparila, keď som pustila lanko a šíp letel človeku rovno na srdce. Zasiahla som presne a ihneď spadol na zem so zapichnutým šípom v tele. Rozbehol sa ďalší, napnula som lanko, vložila šíp a vystrelila. Znova som ďalšieho zasiahla do srdca a on spadol vedľa toho prvého. Ďalší sa rozbehol za dievčaťom a ja som spravila to isté. Až keď ostali všetci nehybne ležať na zemi a boli už určite mŕtvy, tak som sa upokojila.
Potom som sa otočila a uvidela som, že to dievča kľačí na zemi. Prišla som k nej a ona mi už objímala nohy: "Ďakujem, bez teba by som skončila mŕtva." "No aj ja si to myslím." povedala som a zahľadela sa do jej zelených očí. "Máš pekné oči." ešte som dodala. Ona sa na mňa usmiala, utrela si uslzenú tvár a povedala: "Ďakujem, ja už ti budem len ďakovať. Inak ako sa vlastne voláš? "Bella a ty?" spýtala som sa. "Ehm, ja som Ema." vyhlásila a pohľad obrátila k zemi. Po tomto som sa otočila k mrtvolam, a keď som sa lepšie zahľadela uvidela som tam rásť pár kvetov. Boli také isté, až na to, že mali čiernu farbu. Hneď som podľa farby toho kvetu zistila, že dobrí ľudia, ktorí zomrú budú mať krásny pestrofarebný kvet a zlí čierny. Každý jeden kvet bol pri jednej osobe. "Mali by sme im dať do rúk tie kveta." vyhlásila som a išla trhať. "Dobre teda" povedala a nasledovala ma. Keď už tam nezostal ani jeden kvet, sadla som si k nej a začala hovoriť: "Síce neviem o tebe vôbec nič, ale viem, že si dobrý človek. Takže ťa veľmi pekne prosím, aby si toto nikomu nepovedala. Ja neviem, ako môžem niekomu takto pomáhať, ale nepovedz, že som ťa ja zachránila, pretože by si mysleli, že so mnou nie je niečo v poriadku a kto vie do akého ústavu by ma zavreli. Možno som iná, ale pomáham ľudom a to je dobrý skutok. Zatiaľ som zachránila iba teba, ale určite sa posnažím a pomôžem aj iným ľudom. Keď som už skončila začala ona: "Nikdy neprezradím tvoje tajomstvo a navždy ho uchovám vo vnútri. Prosím ťa ver mi Bella. "Veľmi ti ďakujem a ja sa už za chvíľu prebudím a už tu nebudem. Takže sa vráť domov a nevrav, že som ti pomohla ja." povedala som jej a hlboko sa zahladila do jej očí. "Ako to myslíš, že sa prebudíš?" náhle sa ma spýtala. "Ja ani neviem. Keď zaspím ocitnem sa na nejakom mieste a snažím sa niekomu pomôcť. Je to ako sen, ale skutočný. Choď už rýchlo domov, aby si nenachladla, Ahoj" odpovedala som jej. "Nechápem to moc dobre, ale maj sa a ďakujem." nestihla mi to skoro dopovedať a ja som sa už ocitla vo svojej izbe.
"Píp." Celá šťastná som vstala s postele, obliekla sa a bežala naraňajkovať. Po ceste do kuchyne som sa veľmi tešila na dnešné noviny. Mama tentoraz nestala pri dverách. Ale sedela za stolom a čítala noviny. "Dobré ráno." povedala som. "Aho..." mama zo seba vyhŕkla iba tri písmená a hľadela do novín. "Mami, čo ti je?" narýchlo som sa jej spýtala. "Ach, ale to nič, bola som veľmi zaujatá týmito novinami." odpovedala mi. Ďalej sme už ani slovko nevyslovili, pretože som stále niečo strkala do úst. Keď som konečne dojedla, pozrela sa na hodiny a uvidela, že už je 7:00. Rýchlo som vytrhla mame noviny a bežala do izby, pretože v škole som už musela byť o 7:20. Sadla som si za stôl a začala čítať:
"Milí čitatelia, dozvedeli sme sa, že včera večer došlo k 12 vraždám na tom istom miestne. Bolo to pri rieke, kde už zahynuli dve nevinné deti. Ľudia boli 12 muži, ktorí mali v rukách čierne ruže a na nich vytetované "Čierny dym." Overili sme si, že to je hrozná skupina ľudí, ktorá zabíja nevinných. Verím, že už je teraz s tou skupinou koniec, pretože všetci mali v srdci zapichnutý šíp. Môžeme sa len poďakovať tomu, kto nás zachránil a ako hovorí jedno dievča Ema, ktoré prežilo a dalo nám pár informácií: "Zachránil ma anjel, ktorý nemal ani krídla, ani žiaru nad hlavou, ale viem, že to bol anjel, pretože akoby o mne niekto vedel a zachránil ma." Podľa nás to však anjel nebol, ale naozaj nejaký dobrý človek, ktorý bol na správnom mieste v ten pravý čas. O ďalších informáciach vás budeme určite informovať."
Dočítala som a uvedomila si, že ja som skoro ako anjel. Bola som šťastná za to čo som spravila. Zachránila som ju. Ja som ju naozaj zachránila. Musím sa už ponáhľať, pretože zmeškám do školy. Nahádzala som do tašky knihy, pretože včera som už bola moc unavená a nezvládla som to. Dala som si ju na plecia a pobrala sa do školy. Cesta sa mi zdala omnoho kratšia ako včera. Veľmi rýchlo som sa dostala do školy a vošla do triedy. Dnes už sa každý rozprával o včerajšom večere, ale ja som bola taká natešená, že som ich všetkých ignorovala. Všetky hodiny ubehli dosť pomaly. Keď skončila posledná, tak som za už videla doma, ale najskôr som musela prejsť kúsok cesty. "Ahoj mama." zvýšila som hlas, pretože bolo zapnuté rádio, tak hlasno, že som ani seba nepočula. Chvíľku som tam stála, ale mama mi neodpovedala, tak som išla do izby. Nijako som jej to nevyčítala, pretože som pochopila, že ma cez to rádio nie je vôbec počuť. Mama si vždy púšťa rádio, keď upratuje. Veľmi jej to pomáha a dodáva jej to silu pokračovať ďalej v upratovaní. Nachystala som sa na štvrtok do školy a začala učiť. Keď už na mňa padla únava, prezliekla som sa a išla si konečne ľahnúť. S dobrým pocitom som zaspala.
"Fíha, kde to som?" môj hlas sa ozval ako ozvena. Okolo mňa bolo všetko modré a cítila som sa tu príjemne. "Bella, ty si u nás v nebi. Ja som anjel, ktorý je v tebe."ozval sa krásny jemný hlások. "Čože?" povedala som tomu hlasu. "Bella na chvíľku sa utíš. Ja ti všetko vysvetlím. Takže ako som povedala, ja som anjel, ktorý je v tebe. Ty si jedinečná bytosť, ktorá môže robiť jedinečnú vec. Zachraňuješ ľudí, Bella. Ty si dobrý človek. Urobila si chybu, nemala si zabiť tých mužov, aj keď to boli veľmi zlí ľudia. Mala si ich odstrašiť od toho dievčatka a nie ich zabiť. Nabudúce ich nezabíjaj. Dala som ti moc, ktorú máš iba ty z tohto mesta, pretože som cítila, že ju musím dať tebe. Vieš Bella, máš robiť dobré skutky vo snoch a to tým myslím pomáhať ľudom, ktorých napadajú zlí. Musíš v tomto pokračovať. Túto moc som ti dala až teraz v tvojich rokoch, aby si to pochopila, ale už od narodenia som vedela, že ju musíš mať ty. Anjel má dať túto moc jednému človekovi z jedného mesta. Každý anjel má na starosti jedno mesto a ja mám toto. Takže som sa rozhodla, že ti tu moc musím dať. Budeš musieť pomáhať nevinným ľudom a to vždy, keď ťa budú potrebovať. Bella, pozri sa mi do očí".....predo mnou sa zjavila nežná žena so zlatými vlasmi, so žiarou nad hlavou a s bielymi krídlami. Keď som sa zahladila do jej očí, ako mi povedala, všimla som si, že má nápadné modré oči plné nádeje.... "Sľúb mi, Bella, že budeš ochraňovať toto mesto pred zlými ľudmi a tých zlých nebudeš trestať tak, že ich jednoducho zabiješ. Vieš ja vojdem do teba a už nikdy nevyjdem von. Tak isto vošiel človek predo mnou aj do mňa, a takto to stále koluje, takže keď sa už nebudeš na toto všetko cítiť, tak jednoducho musíš odisť zo sveta a prevteliť sa do iného človeka. Ty musíš túto prácu dokončiť za za nás všetkých. Aj keď už krídla a žiaru nebudeš mať, tak budeš robiť tú istú prácu, ale vo snoch. Vždy, keď si pospíš budeš vykonávať túto dobrú prácu. "Ale ja mám z toho strach." zvolala som. "Ja viem, ale ja budem vždy pri tebe a to ti sľubujem. Už musím vojsť do teba a ty zase musíš pokračovať v tom, čo sme my začali. Ahoj, Bella a prajem ti veľa šťastia." dopovedala a už jej nebolo. "Sľubujem ti to, že dokončím, čo ste začali a budem pomáhať ľudom. Sľubujem." veľmi nahlas som skríkla, ale nikde sa už neozval žiadny hlas, pretože som už ležala na posteli vo svojej izbe. Dni plynuli a ja som si plnila svoju povinnosť. Každý deň som pomáhala ľudom a zlých som netrestala smrťou. Predsa anjela ľudia potrebujú, aby mohli žiť dlhšie.