......................................

Skutočný anjel - časť prvá ;)

20. dubna 2013 v 21:26 | Nana :)

Takže je tu slubená poviedka :) Len ju prosím vás prečítajte a povedzte mi svoj názor do komentára. Bola by som veľmi rada :) Verím, že sa vám bude páčiť a ak áno, tak si počkajte na druhú časť a uvidíte, čo sa stane ďalej :) Bude to napínavé :D heh no :D Táto časť nieje ani dlhá :) A ďakujem tým, čo si to prečítajú ;)
Je však v celom článku, tak klik ;)





"Je tu tma." hlasno som zakričala. Veľmi nahlas a rýchlo som začala dýchať. Srdce mi bilo, tak hlasno, že som ho sama počula. Keď som uvidela veľa ozbrojených ľudí, myslela som si, že už som pomaly mŕtva. Môj zrak padol na druhú stranu a začala som bežať. Nohy sa mi už podlamovali, ale ja som aj tak bežala ďalej. Zastavila som až pred veľkou riekou, ktorá viedla k vodopádu. "Teraz čo, veď ja sa vody predsa bojím?" povedala som tichším hlasom, ktorý sa mi veľmi triasol. Pozrela som sa do vody a uvidela v nej odraz hviezd z oblohy. Ak tam tie hviezdy môžu plávať, tak aj ja. S veľkým odhodlaním som skočila do vody. Kde som pocítila veľký chlad na telo. Prúd ma pomaly unášal k vodopádu, ale mne sa podarilo dostať na druhú stranu rieky.

Celá zmrznutá som pokračovala v ceste. Napokon som dopadla na chrbát a užívala som si výhľad na krásne hviezdy. So strachom a krásou som zatvorila oči. Na malú chvíľku som bola pokojná ale, keď som konečne otvorila oči uvidela som asi 20 pavúkov, ktorí boli priamo na mojom nehybnom tele. Veľmi som sa naľakala a vstala zo zeme. Všetkých som zo seba zhodila a bežala do opusteného lesa. V lese nebolo nič iné, len samé stromy a hlina. Môj strach bol menší, keď som už nevidela žiadnych ľudí. Celá zničená som dopadla na kolená a začala plakať. Po chvíli som si uvedomila, že plač mi určite nepomôže, a preto som si utrela slzy z tváre. V diaľke som uvidela niečo pohyblivé. Keď som sa lepšie pozrela boli to ďalší ľudia, ktorí sa ku mne pomaly blížili. Nohy a ruky sa mi od strachu triasli. Začala som poriadne kričať až som pomaly strácala hlas. Môj hlas už dopadol k únave a moje telo sa rozhodlo bežať. Môj beh smeroval od toho, čo som práve videla. Ani som nevedela, čo robím, pretože som sa vracala k ľudom, ktorí ma predtým prenasledovali.

Vôbec som nevedela kam mám vlastne ísť. Zastala som a pozorovala, ako sa ozbrojení ľudia ku mne blížia. Napokon som sa schopila urobiť dva kroky do zadu, aby som sa mohla schovať za hrubý kmeň stroma. Čakala som za stromom a dúfala, že si ma nevšimnú, kde som išla. Keď som videla, ako ma obišla jedna polka tých ľudí opadlo zo mňa kúsok strachu. Lepšie som sa nakukla cez kmeň stroma, uvidela som tam dievča, ktoré kľačilo na zemi a zakrývalo si rukami svoju tvár. Ľudia zatavili a namierili na dievča svoje nabité zbrane. Všimla som si, že dievča plače a bojí sa viac ako ja. Začalo mi ju byť strašne ľúto a nikomu inému by som to nepriala. Zakryla som si oči a počula som niekoľko silných výstrelov. Keď som otvorila oči nebol tam už nikto, len úbohé malé dievča, ktoré tam nehybne ležalo na zemi.

Odtrhla som si svoje ruky od stromu a podišla som k nej. Mala niekoľko rán na svojom tele. Nevedela som, čo mám robiť. Uvidela som na zemi rásť prekrásny kvet, ktorí som odtrhla a dala jej ho do studených rúk. Pohladila som jej po hnedých vlasov a išla nájsť cestu domov. Keď som sa dala do kroku, ako keby ma niečo držalo a ťahalo ma naspäť k nej. "Nie!!!" s plných pľúc som vykríkla a sadla na zem.

"PÍP." započula som svoj budík. Keď som otvorila oči uvidela som, že ležím vo svojej izbe v posteli. Bola som taká rada, že to bol len hlúpy sen a vôbec nikomu sa nič nestalo. To dievča som mala stále pred sebou a nie len ju, ale aj celé okolie. Zišla som z postele, prezliekla som sa a išla sa najesť do kuchyne. Mamu som už zbadala vo dverách s raňajkami v rukách a už ma hneď núkala, nech si rýchlo dám. "Ahoj dcérka." vítala ma mama. "Dobré ráno mama." ja som ju slušne odzdravila. Zobrala som si z jej rúk raňajky, položila na stôl a sadla si zaň. Bola som taká hladná, že som úplne všetko zjedla. "Mama ďakujem, veľmi mi tie raňajky chutili." povedala som s úsmevom na tvári. "Ďakujem, je to od teba veľmi milé, ale dúfam, že aj pravdivé." odpovedala mi mama. "Veď ty predsa vieš, že vždy robíš dobré raňajky." povedala som a znova sa na ňu usmiala. Tentokrát mi úsmev opätovala a dodala: " Ešte raz ti veľmi pekne ďakujem, dcéra moja." Keď som už stála pri dverách som jej povedala : "Nie mami, ja ti ďakujem viac." S úsmevom som odišla. Cestou z kuchyne som si uvedomila, že dnes je pondelok a určite už prišli noviny. Vyšla som vonku a vošla rukou do schránky. Zacítila som dotyk papiera na moju holú ruku. Vytiahla som ich zo schránky a uvidela, že sú to moje obľúbené noviny, pretože tam píšu zaujímavé informácie o našom meste, ale niekedy nielen o ňom. Vždy ma tieto noviny veľmi záujmu. S novinami v ruke som šťastná vošla do domu. Pri prechode do mojej izby som oznámila mame, že sme dostali noviny a sadla som si na stoličku. Noviny som položila na stôl a pomaly v nich listovala. Po minútke som sa zastavila a skríkla: "Nie, to nie je možné! Neverím vlastným očiam....je to naozaj ona?!" S otvorenými ústami a vypleštenými očami som pozerala do novín. Keby som mala opísať ako sa teraz cítim, tak by som to asi nedokázala.

Noviny nám oznamovali:

"Erika, ktorá mala 9 rokov utiekla s domu kvôli rodinným dôvodom. Napokon ju nešťastne zastrelili neznámi ľudia so svojimi zbraňami. Dievča našli v opustenom lese pri rieke, ktoré krvavé ležalo na zemi a doktori nám prezradili, že mala 20 strelných rán na svojom telíčku. Nevieme však prečo ju niekto chcel zabiť a prečo mala vo svojich rukách krásny čerstvý kvet, ktorý sa tu nachádzal ako jediný. Keď sa dozvieme ďalšie informácie dám vám hneď vedieť."

Keď som si dočítala tieto informácie ešte stále som mala otvorené ústa. "To nie, to je to dievča zo sna. Alebo to nebol sen? Čo to vlastne bolo a ako sa to dostalo zo sna do reality?" opýtala som sa týmito otázkami, ktoré mi putovali v hlave až kým sa nedostali von t mojich úst. Moja myseľ sa prebudila do veľkého strachu. Veď som ju mohla zachrániť. Prečo som jej nešla pomôcť? Vtedy som začala mať so seba zlý pocit, ako keby som za to všetko mohla práve ja. Mala som chuť vrátiť sa do toho sna a zachrániť ju, až kým som nezapočula mamu: "Poď už, zmeškáš do školy!" Veď ja mám školu, dneska je predsa pondelok. "Dobre mami, hneď som tam." narýchlo som odpovedala.

Úplne som na školu zabudla, tak som sa zamestnala tým dievčaťom, že nemám pojem o čase. Dievča mi konečne vyletelo z hlavy a pobavil ma vtáčik, ktorý ťukal svojim zobákom na moje okno. Dlho som si ho však nevšímala, pretože som sa ponáhľala. Zišla som zo stoličky a zobrala si do rúk školskú tašku. Išla som ku mame, zobrala som si od nej svačinu a dala ju do tašky. "Ahoj." povedala som a vybrala sa do školy. Až teraz som si všimla, aký je dnes krásny deň. Slnko svieti na čistej modrej oblohe, vtáčiky krásne spievajú a fúka príjemný slabý vietor. Ja som si len tak kráčala chodníkom cez krásne listnaté stromy do mojej školy. Rada by som sa ďalej túlala touto krásou, ale musela som ísť do školy načas, pretože už nechcem počúvať mamu, ako hovorí, že keď sa nebudem učiť, tak neprejdem ani strednú školu. Mama dobre vie, že chcem ísť na vysokú školu, tak preto mi to stále pripomína.

Keď som konečne došla do školy. Sadla som si do lavice a čakala kým zazvoní na hodinu. Tento deň v škole ubehol ako každý iný pondelok. Máme 7 nudných hodín a ideme domov. Cestou domov so započula spolužiačky, ako sa rozprávajú o tom mŕtvom dievčati, ale ja som si radšej nad tým hlavu nelámala. Veľmi pokojná som vošla do dverí, až kým na mňa mama nezačala vykrikovať: "Ako si mohla dostať 3 päťky za jeden blbý deň v škole?!! Takto sa nikde nedostaneš! Odteraz sa budeš učiť poriadne a ak nie skončíš kdesi pod mostom!" Snažila som sa o vysvetlenie: "Mami ja som.." Mama ma prerušila a pokračovala: "Ticho, vypadni sa učiť!" Po týchto slovách mi strelila facku po mojom líci. Veľmi ma to zabolelo a mala som pocit ako keby mi začala horieť tvár. Slzy sa mi tlačili vonku, ale ja som ich zadržala a utekala do svojej izby. Zabuchla som za sebou dvere, až sa celý dom otriasol. Moje veľké zrkadlo spadlo na zem. Bolo zaujímavé, že tam má len jednú malú puklinu. Pozrela som sa doň a uvidela tam seba. Na jemnej tvári som mala červený odtlačok ruky mojej mami. Po chvíli som uvidela svoje spotené hnedé vlasy. Ktoré mi padali do uslzených modrých očí. Keď som sa lepšie pozrela bolo vidieť, že mám kruhy pod očami.

Otočila som sa na druhú stranu od zrkadla, pretože som započula mamu ako s niekym telefonuje. Dívala som sa na dvere ako keby som tam videla niečo strašidelné, ale nič tam nebolo, len som počula klopanie na dvere: "Dcérka môžem vstúpiť?" Mama mala už našťastie príjemný hlas a ja som jej dovolila vojsť do izby: "Áno, jasné, že môžeš." Vo dverách sa zjavila mama a ešte stále v rukách držala telefón. "Prepáč." povedala a pristúpila ku mne. "Vieš, že ja ti to neodpustím." tieto slova zo mňa vyhŕkli ako strela. "Dcérka, prosím ťa odpusť mi. Ak mi to neodpustíš, tak to asi neprežijem. Vieš tvoj učiteľ, ktorý tam prišiel práve včera a je nový si ťa s niekym splietol. On mi povedal, že si dostala tie päťky a veľmi som sa na teba nahnevala. Viem, že som to trocha prehnala, ale nechcela som. Potom mi zase zavolal, že sa pomýlil a ty si dostala jednotku a dvojku. Takže som na teba pyšná.Veľmi pekné známky si dneska dostala." konečne mi dopovedala mama.
Pozrela som sa na hodiny a bolo už veľa hodín. Nechcela som to toľko zdržovať, pretože som mala ešte veľa učenia. "Ach mami, každý robí niekedy chyby. Nemusíš sa mi toľko ospravedlňovať, ja ti to odpúšťam a mám ťa veľmi rada." milo som jej povedala. Moje slová ju trocha zaskočili, ale potom jej vyčarovali úsmev na tvári. Zatvorila za sebou dvere a ja som sa pustila do učenia. Po dvoch hodinách som sa všetko naučila. Knihy som si pobalila do tašky a odložila ju už nachystanú vedľa stola. Na konci stola som uvidela dnešné noviny, ktoré som si ešte nedočítala. Prečítam si ešte raz o tom dievčati a ešte raz si pozriem jej fotografiu, či je to naozaj ona. Chvíľu som nehybne hľadela do novín a potom mi z úst vykĺzlo pár slov: "Je to ona, určite je to ona." Ja som jej dala ten kvet do rúk, ja som bola pri nej keď umierala. Toto nikomu nemôžem povedať. Mysleli by si, že som ju zabila ja. Oni by mi neuverili, keby som im toto povedala a ešte k tomu si sama neverím. Pozrela som na hodiny a už bolo deväť hodín. Zobrala som si zo skrine pyžamo a začala som sa prezliekať. Potom som si ľahla do postele a chvíľu som ešte nad tým všetkým premýšľala. Pri mojich myšlienkach som zaspala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti moja poviedka?

Jasné, je super :D 39.3% (11)
Dá sa :) 25% (7)
Nie, je hrozná :/ 35.7% (10)

Komentáře

1 Natsumi Natsumi | E-mail | Web | 27. dubna 2013 v 19:33 | Reagovat

začína to zaujímavo :D som zvedavá ako sa nakoniec vysvetlí to, že to to dievča vedelo ;) a čo sa týka tej mami...jej reakcia na päťky ma prekvapila :O zo začiatku nevyzerala taká nerváčka..
som zvedavá na ďalšiu časť ;-) :-)

2 nana-ja nana-ja | E-mail | Web | 27. dubna 2013 v 21:05 | Reagovat

[1]: Ďakujem ;-) Koho by tie päťky nenaštvali? :-D Tak si musíš počkať na tú ďalšiu časť :-)

3 Aki Aki | Web | 1. května 2013 v 10:11 | Reagovat

Krásni dielik v tvojom prípade som spravila vynimku,lebo ja čítam a píšem poviedky s Naruta.ANBU láska bola moja druhá jednorázovka a teraz už viem že je čo na nej zdokonalovať. Určite píš dalej. :-D

4 nana-ja nana-ja | E-mail | Web | 1. května 2013 v 19:47 | Reagovat

[3]: Jee ;-) Ďakujem, že si spravila výnimku a prečítla si túto prvú časť. Určite aj ja mám čo zlepšovať, ale myslím, že táto je najlepšia, ktorú som napísala, ale neviem. Nechcem z nich vyberať ;-) Ty píš tiež určite ďalej a zdokonaľuj sa :D Držím ti palce a ešte raz veľmi pekne ďakujem :-)

5 Lulu Lulu | Web | 11. května 2013 v 11:11 | Reagovat

Moc pěkné :D určitě si přeču další díl :D

6 nana-ja nana-ja | E-mail | Web | 11. května 2013 v 14:54 | Reagovat

[5]: ďakujem ;-) Budem veľmi rada, ak si prečítaš aj ďalší :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama